Som rada, že mama zomrela - Jennette McCurdy

📘Životopis📘

⭐⭐⭐⭐

Anotácia:

Kým je dcéra bez svojej matky? Sama sebou...

Otvorená spoveď Jennette McCurdy o tom, ako sa stala detskou herečkou, o poruchách príjmu potravy, závislosti a o komplikovanom vzťahu s panovačnou matkou, ale aj o tom, ako sa jej znovu podarilo prevziať kontrolu nad vlastným životom.

Jennette McCurdy mala len šesť rokov, keď absolvovala prvý herecký konkurz. Matkiným snom bolo, aby sa jej jediná dcéra stala hviezdou a Jennette pre to robila všetko. Súhlasila s obmedzením príjmu kalórií a vážila sa päťkrát denne. Keď jej mama vyčítala, že má "neviditeľné mihalnice", pristúpila na rozsiahle estetické premeny, lebo "aj Dakota Fanning si ich farbí". Mama ju dokonca do šestnástich rokov sprchovala a Jennette sa s ňou delila o svoje denníky, emaily aj všetky príjmy.

V knihe Som rada, že mama zomrela Jennette podrobne rozpráva o všetkom, čo sa dialo, aby splnila mamin sen. Keď dostala hlavnú úlohu v seriáli iCarly, odrazu sa stala slávnou. Jej mama bola vo vytržení. Posielala emaily vedúcim fanklubov a paparazzov oslovovala krstným menom. V Jennette sa však hromadili pocity úzkosti, hanby a sebanenávisti, ktoré vyústili do porúch príjmu potravy, závislosti a viacerých nezdravých vzťahov. Problémy sa ešte zhoršili, keď po získaní úlohy v seriáli Sam&Cat, po boku s Arianou Grande, jej matka zomrela na rakovinu. Jennette napokon zanechala hereckú kariéru, začala sa venovať práci na sebe a prvýkrát mohla sama rozhodovať o tom, čo v živote naozaj chce.

Kniha Som rada, že mama zomrela je úprimný, inšpiratívny príbeh plný čierneho humoru o nezlomnosti, nezávislosti a o radosti z toho, že si Jennette končene môže sama umyť vlasy. 

Môj názor:

Kniha, z ktorej mi bolo fyzicky zle. Kniha, ktorú odporúčam len tvrdým povahám. Kniha, ktorá klame ružovou obálkou, ale v skutočnosti je príbeh čiernočierny. 

Toto rozhodne nie je veselé čítanie. Na knihe je ružový len koniec a nádej, že herečka raz možno bude žiť normálny život. Jej naozaj intímna spoveď nám ukazuje, že týranie nemusí byť na prvý pohľad vidieť. Obeťou bolo v tomto prípade malé dievča, ktoré polovicu života plnilo matkine sny.

Musím povedať, že Jennette som naozaj ľutovala. Nemala to ľahké ako dieťa, ani ako teenagerka, a už vôbec nie ako dospelá. Pokiaľ jej mama žila, plnila jej sny, aj keď nechcela byť herečkou. Chcela byť normálne dievča bez toho, aby sa jej ostatní smiali a pri každom stretnutí napodobňovali scénky zo seriálov.

Z mnohých vecí, ktoré jej matka fyzicky robila sa mi dvíhal žalúdok. Ale aby ste si nemysleli, bitka bola asi to jediné, čo Jennette nezažila (ak si dobre pamätám, kľudne ma opravte). Týrala ju rôznymi inými spôsobmi. Sofistikovanejšími. 

A čo vy? Čítali ste knihu? Ako sa vám páčila?